Jeden z najstarších športov na našej planéte pochádza z čias Perzskej ríše a má vyše dvetisícročnú kontinuálnu tradíciu. Zúrchané nie je len šport, je to súbor „kolektívnej sily“. Byť súčasťou klubu je akási známka čestnosti, hrdosti, čistého štítu a pokory.
Zúrcháne (zoorkhaneh) znamená „dom sily“ alebo „pevnosť“ a je považovaný za tradičný iránsky šport. Šport je však slabý preklad pre vyjadrenie celého komplexu noriem: ako fyzických hodnôt, tak aj duševných.. Ide o slovnú hračku, ktorá má poukázať na dvojicu dom sily a pevnosť. Prvá z nej predstavuje miesto, kde sa rozvíja fyzická odolnosť perzských vojakov, a pevnosť predstavuje duševnú schránku a charakter bojovníka. Je to psychická príprava pred bojom a životom ako takým.
Uvedomiť si malosť
Telocvičňa pre zúrcháne je obyčajne malá, oválna miestnosť v podzemí. Ženy do nej tradične prístup nemajú. Priamo v nej sa muži prezliekajú pred aj po cvičení. Vstup do priestoru je trochu znížený.
„Je to preto, aby sa človek musel pred vstupom pokloniť. Skloniť hlavu a uvedomiť si svoju malosť,“ vysvetľuje mi Réza, spoločník na mojich cestách Iránom, tlmočník a moja spojka do sveta zúrcháne.
Tradičné princípy zúrcháne sú totiž založené na rešpekte, úcte a pokore. Iránci s obľubou hovoria, že je to najdlhšie kontinuálne praktizovaný šport na svete. A UNESCO im dáva za pravdu, keď ho zahŕňa do zoznamu nehmotného dedičstva ľudstva. Dokonca aj olympiáda bola počas druhej svetovej vojny prerušená a zúrcháne je tu od pradávnych čias až po súčasnosť.
Legendy tvrdia, že zúrcháne trénoval aj hrdina iránskeho národného eposu Rustam. Tak ako my máme Hviezdoslava, Sládkoviča alebo Kukučína, Iránci milujú svojich básnikov. Často vedia celé pasáže slávnych diel recitovať s výstižným pátosom naspamäť. Ich hroby navštevujú celé rodiny. Posedávajú pri nich a spoločne si čítajú ich najznámejšie verše. Napríklad Šahnameh napísal v desiatom storočí dlhú epickú báseň Ferdowsi. Má vyše päťdesiattisíc dvojverší a trvalo mu viac ako tridsať rokov, kým ju celú skompletizoval. Nie nadarmo sa považuje za národný epos Iránu. Jednou z ústredných postáv je aj už spomínaný Rustam.
Rustam ako správny bojovník trénuje zúrchané. Cieľom daných cvičení je vytrénovať tie konkrétne svaly a tie konkrétne pohyby, ktoré bude neskôr správny perzský bojovník potrebovať v boji. Tradičným náradím sú napríklad takzvané meele, drevené akoby činky. Cvičí sa s nimi v presne stanovených pohyboch. Každý bojovník má v telocvični svoje. „Najťažšie môžu pokojne vážiť od tridsať až do štryridsať kíl,“ šepká mi Réza.
Pekne po poriadku
Zúrcháne sa cvičí vždy večer. Ide nielen o fyzickú kondíciu, ale aj o spoločenskú udalosť. Muži prichádzajú postupne. Niekto ešte s kufríkom z práce, iní v oblekoch. Všetci si vyzúvajú topánky. V telocvični sa trénuje naboso. Zatiaľ čo staršie generácie posedávajú po lavičkách a rozprávajú sa, mladí využívajú voľný priestor na zahriatie a trénujú samostatne. Zúrcháne je niečo ako „sociálna sieť“, ale v reálnom čase a priestore. Nájdete tu všetky generácie aj sociálne skupiny. Nie je ničím výnimočným, že keď má niekto problém, spoločne sa starajú o jeho riešenie. Tak napríklad robia kolektívne zbierky na lieky alebo niekomu pomáhajú nájsť si prácu.
„Spoločenstvo perzských bojovníkov vždy drží pokope,“ je jedna z prvých informácií, ktorú dostávam od môjho iránskeho kamaráta.
Najdôležitejšou postavou je moršed. Je to človek, ktorý vedie cvičenie. Keď sa všetci prezlečú, moršed kadidlom vyčistí priestor, aby sa mohlo začať. Niektorí muži majú typické tetovania. Ide o rôzne úryvky básní alebo krátke modlitby z Koránu.
Dôležité sú tu dva aspekty: veľkou zaujímavosťou je, že celé cvičenie prebieha za zvukov špeciálneho bubna, ktorý sa volá zarb. Spolu s ním moršed spieva staré perzské básne, ktoré hovoria o chrabrosti veľkých bojovníkov – lebo zúrcháne je dom sily, kde sa rozvíja nielen fyzická odolnosť, ale aj duševná schránka a charakter bojovníka. „Takto sa každý večer na základe počúvania starých bájí s ponaučením učia byť lepšími ľuďmi,“ dostávam ďalšiu hodnotnú informáciu od Rézu.
Po druhé: netreba zabudnúť na to, že aby mohlo zúrcháne prežiť, muselo sa prispôsobiť rôznym dobám. A tak keď sa Perzskou ríšou šíril moslimský vplyv, potrebovali sa adaptovať. Takto sa napríklad akýmsi patrónom zúrcháne stal Alí.
Rozdelený islam
Len na pripomenutie: Irán je najväčšia šíitská krajina. Islam vo všeobecnosti delíme na majoritný „sunna“, ktorý je rozšírený takmer po celom svete a menšinový „šía“, ktorého baštou je hlavne Irán. Rozdiel sídli v uznaní nástupcu proroka Mohameda. Keď sunnitský islam uznal ako právoplatného nástupcu prorokovho svokra, v tom čase veľmi obľúbeného Abú Bakra, tak šía menšina uznala ako svojho vodcu Alího. Alí bol pokrvným príbuzným Mohameda. Bol jeho bratrancom a zároveň jeho zaťom a stal sa takzvaným prvým šíitským imámom – duchovným vodcom. Takto sa navždy rozdelil islam. Obraz Alího nájdeme v každej telocvični.
Cvičenie
Po tom, čo sa všetci prezlečú a moršed vyčistí priestor, sadne si za svoje bubny a všetko môže začať. Moršed vedie celé cvičenie. Spieva, udáva rytmus, hrá na svoje bubny. To on vyberá, aké básne sa budú spievať. Či cvičenie skôr pojme v duchu starej Perzie alebo moslimských chválospevov. Je tiež pravdou, že niektoré skupiny zúrcháne sú podporované islamskými revolučnými polovojenskými jednotkami, aby napomohli prebudiť národnostného ducha u mládeže. Také telocvične relatívne ľahko spoznáte, aj keď neviete perzsky. Na ich stenách je veľa portrétov či už súčasných predstaviteľov iránskej politickej scény, alebo iránskej revolúcie a väčšinou vo vnútri cvičia hlavne mladé generácie bez prítomnosti starších.
Cvičenie môže štandardne trvať hodinu. V tradičnom predvedení cvičia všetci spolu na veľmi malom priestore. Starší sú tí, ktorým sa preukazuje rešpekt. Okrem moršeda, ktorý udáva rytmus, je to vždy niekto zo starších, kto vedie cvičenie výberom jednotlivých cvikov.
Ako základná rozcvička sa robia kľuky. Zvyčajne hneď potom sa berú do rúk už spomínané meele. Ďalším zaujímavým nástrojom je akoby ťažký železný luk, ktorý sa prehadzuje z ramena na rameno. Týmto sa znovu posilňujú svaly, ktoré by boli potrebné napríklad pri lukostreľbe. Záverečným cvičením bývajú otočky. Historici to vysvetľujú ako súfijský vplyv z asi ôsmeho storočia. Súfizmus je akýsi mystický islam, ktorý získal na popularite po celom svete. Nájdeme ho nielen v Iráne, ale aj vo viacerých afrických krajinách v podobe rôznych bratstiev.
Dedko aj vnúčik
Odborníci na perzské boje zas hovoria, že otočky slúžia na podporu rovnováhy u bojovníka. Tak či onak, ide o veľmi zaujímavé divadlo. Začínajú obyčajne starší a pokračuje sa až po tých najmenších. Nie je ničím zvláštnym, že zároveň trénuje dedko aj vnúčik. Základom tohto cviku je vyskočiť, urobiť otočku o tristošesťdesiat stupňov a dopadnúť na presne to isté miesto. A potom znovu a znovu... A do toho moršed svojím bubnovaním a spevom zrýchľuje tempo. Samozrejme, ideálom je spraviť takých dokonalých otočiek nespočetne veľa. Tým si získate rešpekt u ostatných.
Občas sa po cvičeniach ešte dejú boje v aréne. Zvyčajne sa hovorí o tom, že sa týmto prečistia vzťahy napríklad v rodine. Tradične syn vyzve otca. Ide skôr o symbolický zápas, i keď silu a testosterón je cítiť v každej kvapke potu, ktorá pri boji vypadne. Alebo sa na záver ešte trénuje s akýmisi drevenými štítmi, ktoré sa dvíhajú tak, že si „bojovník“ ľahne. Všetci stoja okolo neho a povzbudzujú ho, ako keby dvíhal ťažké činky.
Pevný ako perzský bojovník
V neposlednom rade nemôže našej pozornosti ujsť tradičný odev. Veľmi typické sú krátke nohavice, ktoré až príliš nápadne pripomínajú rakúsky národný kroj. Sú krásne vyšívané a ich výšivky majú symbolizovať cyprus. Pre perzských bojovníkov cyprus predstavoval dokonalosť.
„Nech by fúkal akokoľvek silný vietor, cyprus sa nikdy pod náporom nezohne. Respektíve, keď sa ohne, vždy sa vráti do svojej rovnej polohy. Všimla si si to niekedy? Presne tak aj perzský bojovník,“ šepká mi hrdo Réza...
Snímky si můžete prohlédnout v naší fotogalerii:
